V tejto dobe je len málo príležitostí spomaliť a popremýšľať o svojom najbližšom okolí, o svojej obci, ale aj krajine, v ktorej sa naša obec nachádza. Každý z nás má vo svojom živote veľa starostí so svojimi problémami a má veľmi málo času na rôzne iné aktivity či už súkromné alebo verejnoprospešné. Čím ďalej tým viac zisťujem, že ľudia už stratili vzťah k svojej okolitej krajine, že jej prestali rozumieť a prestali vnímať, ako to v nej funguje. Ľudia sa vytratili z krajiny a krajina sa vytratila z našich sŕdc, prestali sme žiť v krajine a prinajlepšom ju berieme len ako kulisu našich vlastných životov, vnímame ju len plytko bez tak potrebného hlbšieho precítenia.
Prečo píšem takúto úvahu? Dôvod je jednoduchý. Keď sa človek prestane o krajinu zaujímať, prestane ju aj chrániť a ticho toleruje rôzne aktivity čo krajine škodia, respektíve, si ich ani len neuvedomuje. Jedným z týchto príkladov bola nelegálna skládka odpadu pri jednej celkom obyčajnej hruške. Je to Jediný solitérny strom na viac ako dva kilometre dlhej ceste . O čo by bola táto cesta príjemnejšia, keby si napríklad cyklisti mohli počas horúcich letných dní oddýchnuť a pokochať sa krajinou, našim domovom. Namiesto toho vám zostal len nepríjemný pocit na duši z toho, že sú medzi nami ľudia, ktorí pozerajú len na seba a nič iné ich nezaujíma. Bohužiaľ, takýchto príkladov je oveľa viac.
Mohol by som si zanadávať, že to tam predsa nenosia ľudia z našej obce, že nech si to príde odpratať ten, čo to tam vyhodil, alebo ako je to teraz moderné, na sociálnych a iných sieťach vyrieknuť formulku: bolo by mu treba nohy ruky dolámať … Mám pocit, že aj tak by mi to úľavu neprinieslo. Namiesto toho sme nelegálnu skládku s mojou rodinou (áno zvládli to aj deti čo chodia ešte len do materskej školy) na druhý deň odpratali, miesto čiastočne vyčistili a hrušku oslobodili od šípu, ktorý ju značne prerastal – len si to predstavte – šípky sa červenajú na úplnom vrchole statnej hrušky. S mojou rodinou sa na toto miesto určite ešte vrátime a pokúsime sa miesto zveľadiť tak, aby sa stalo príjemnou oázou života v smutnej púšti našich polí.
A keď sa bude dariť, možno bude aj lavička. ?
Budem rád, ak sa k týmto aktivitám pridajú aj ďalší a spoločne môžeme pre našu krajinu urobiť oveľa viac. Nápadov je mnoho.
Matej Polčic